Všetci programujeme. Seba, ale aj iných. Ako to viem? Sám som naprogramovaný. S niektorými programami som spokojný, s inými menej. A dokonca sa mi podarilo niektorých ľudí aj naprogramovať. Poďme sa spolu pozrieť na to, ako môžeme seba, alebo iných naprogramovať.
Na kom najlepšie vidieť účinok programovacích viet? No predsa na deťoch. Tabula rasa, všetko, čo potrebujete, si na nich naprogramujete.
Príklad: Večer, ukladáte dieťa do postieľky. To sa škerí, ukazuje dva zúbky, zvonivo sa smeje, keď vtom… Rrrrrrrr. Dobrý sused začne vŕtať. Dieťa otvorí oči a začne sa obzerať. Vtedy mu hovoríme: “Neboj sa, neboj, to nič nie je”. Keď sme to zopakovali asi po treťom vŕtaní, zrazu začala byť táto veta naozaj aktuálna. Keď sa vŕtanie začalo niekedy inokedy, asi po piaty krát, dcéra zmraštila tvár. Pomaly sa začali drať kvílivé zvuky, ktoré vyústili do srdcervúceho plaču. No a nebudem tu okolkovať, zrazu bolo cítiť, že tráviaci trakt pustil niečo do plienky.
Ale to nebol jediný príklad programovania. Keď sme sedeli za stolom, naložil som si kapustu. Chcela si dať aj dcéra. Vtedy asi dvojročná. Manželka jej hovorí: “Daj si ak chceš, ale je to kyslé. Nebude ti to chutiť.” Julka sa zagrimasila. “Fuj, je to kyslé.” Ani sa jej len nedotkla. Nikdy predtým o kyslej chuti nepočula. Zato odvtedy nemá rada kyslé. Ak jej niečo nechutí, je jedno akú to má chuť, horkú, kyslú, slanú, tak je to “kyslé”.
Celkovo s programovaním majú veľké skúsenosti na vidieku. Keď prídem na liptov, tak často počujem, ako dospelí kričia na deti: “spadneš!”. Kuriózna situácia nastala, keď moja dcéra sa naháňala so svojim bratrancom. Obidvaja asi dva roky. Bratrancová mama kričí, ani nie, nebež, lebo spadneš, ale len: “spadneš”. Ako to povedala, Marcel síce nič, ale Julka bác na zem. Niekedy neviete, koho svojim programovaním zasiahnete
Teraz už verím, že všetky traumy a úspechy, či neúspechy sa rodia v detstve. Prosím programujte svoje deti pozitívne. A vlastne aj seba. Aby sme tu mali veľa sebavedomých a šťastných ľudí.
